Deväť ročný syn pomáha svojmu otcovi umyť auto. Vyleštené nárazníky, čelné sklo vytreté do sucha. Otec ho sleduje a je zjavne hrdý. „Si chlapík“ pochváli ho otec. „Vidíš, toto auto je náš rodinný poklad. Bolo drahé. Museli sme si zobrať pôžičku, aby sme si ho mohli kúpiť a dlho sme aj šetrili. Teraz mu musíme venovať veľa pozornosti, aby bolo vždy krásne „. „Dobre, ocko“ odpovedá syn a s ešte väčším zápalom leští karosériu. Zrazu ostane smutný. „Oci, môžem sa ťa na niečo spýtať? Ešte som tvoj poklad“? „Samozrejme, že si. A prečo sa pýtaš“ odpovedá prekvapený otec. „ Pretože si nikdy nemal čas na mňa ...

Život beží rýchlo. Práca, povinnosti, stále viac a viac minút strávených v dopravných prostriedkoch. Samé  úlohy, problémy, dnešný svet- snažíme sa ospravedlniť a nahrádzame seba deťom  kúpou smartfónu, tabletu, darujeme prístup k internetu. Kompenzujeme fyzickú neprítomnosť a domnievame sa, že sa nám podarí dieťa podplatiť. A oni túžia...

A oni túžia ... pretože oni potrebujú  iné. . A utekajú do svojho sveta, do sveta kybernetiky  - tam hľadajú priateľstvo , lásku , porozumenie. To, čo nemajú doma . Chcú byť vypočuté , pochválené , cítiť sa dôležito . Namiesto toho sa pozerajú na studené, sklenené obrazovky. To je to . A my nevidíme , že ich srdcia  sa menia , premieňajú sa v necitlivé , mŕtve okuliare . A potom , po rokoch sa rozhorčene divíme , že v alkohole , drogách , v neformálnych vzťahoch hľadajú akceptáciu ...

Niekto položil otázku : premýšľali ste o tom , koľko času denne sa vaše dieťa  pozerá na displej mobilného telefónu , a koľko minút pozerá do očí ? Nikdy vás to nenapadlo skontrolovať to?  „Nemám čas  zaoberať  sa hlúposťami“  - povieme si.

 Zlostíš sa, keď tvoja dcéra alebo syn počas obedu píše  sms-ky? Myslíte si, že je odvážne  sa  opýtať , prečo je to tak ? Prečo trávime  svoj ​​voľný čas sledovaním televízie , či  triviálnymi záležitosťami , a nejdeme  so synom alebo dcérou na výlet? Je banalitou spýtať sa " Čo bolo v škole ? " , rozprávať sa o živote, o  malých a veľkých problémoch našich deti?

Leto- prázdniny, dovolenka. Mladý manželský pár s jedným,  dvoma , niekedy aj viac  deťmi . Pravdepodobne čakajú dlho  na spoločnú dovolenku , stoji to dosť veľa peňazí. Radujú sa , keď sa im to podarí . Prvý deň je skvelý , druhý a tretí tiež . Štvrtý ? ...  A potom sa začnú hádať – možno pre banalitu. Pohoda sa mení. A deti , keď vidia , čo sa deje, vracajú sa s k sms- gymnastike prstov . Ak  rodičia nedokážu spolu hovoriť ,  musíme siahnuť po " osvedčenej  metóde“. Znova všetko po starom. A prichádza ešte väčší smútok a pocit osamelosti. Ale toto mama a otec  zaujatí sami sebou  nevidia.

Nedokážeme navzájom hovoriť. Už nedokážeme. V určitom okamihu sme stratili túto schopnosť. Rútime sa strmhlav do života, snívame o lepšom aute, o krajšom dome, či byte, väčšom televízore, túžime zabezpečiť si dôstojnejší život a zabúdame sa opýtať. „Prečo to všetko, za akým cieľom?“

Môžeme mať normálne oči a byť slepí, môžeme počúvať  a nepočuť, môžeme sa ponáhľať  stále viac a viac, môžeme sa zmocniť každého  okamihu, môžeme  mať viac a viac. A môžeme aj stratiť naše deti. A môžeme aj stratiť život.