Keď otec odíde z domova, ostáva po ňom záplava bolesti.

Sedíme s manželom v chráme. Vybrali sme si miesto v krajnej lavici pre prípad záchvatu kašľa, ktorý nás oboch trápi. Dnes máme jeden z tých krajších dní. Je tomu 38 rokov, čo sme si povedali „áno“ na spoločnej ceste životom. V spomienkach sú momenty, počas ktorých nás Boh skúšal, sprevádzal a hlavne dal pocítiť ako nás má nesmierne rád, ako nás požehnával a v svojej štedrosti nás obdaroval. Z našich sŕdc vychádza úprimné „ Vďaka Ti, Bože“.

Chrámom sa vznáša modlitba ruženca  spoločenstva pred začiatkom sv. omše. Môj pohľad upúta mladučká mamička s mladšou sestričkou, v kočiari asi trojmesačné dieťatko- chlapček. Obe dobre poznám, tiež ich mamku i starú mamku. Mladá mamička iba nedávno sedávala v laviciach pre detí.  Chlapček sa dožaduje maminho náručia, je spokojný a zvedavo si obzerá okolie.

Pri pohľade na mladšiu asi 10- ročnú sestru sa mi vynárajú spomienky na jej príchod na svet. Vtedy prišli na svet dve- dvojičky- Mária a Anna.  Obe tmavovlasé, s krásnymi očami s dlhými mihalnicami. Radosť ich mamičky bola potláčaná obrovskou bolesťou. Druhé dievčatko bolo iné ako jej sestrička. Do výbavy dostalo niečo, čo jej nedávalo šance na prežitie. Žila iba pár hodín, v inkubátore som so slzami v očiach lejúc vodu na hlavičku vyslovovala slová: „ Anna, ja ťa krstím v mene Otca, Syna i Ducha svätého“. Krátko potom odišla do večnosti.

Mladá mamička vloží synčeka do náručia mladšej sestričky a odchádza na svätú spoveď. Zakrátko prichádza do chrámu ich mama. Ponúkam jej miesto vedľa seba, ale ona sa pripojí k svojim. Berie do náručia svojho vnúčika a ja sa v duchu teším a ďakujem Bohu za tento dar.

Na paténu tak kladiem svoju vďaku za túto rodinku i za tú našu. K obete Ježiša pripájam  svoju- tiež za nich. Po  omši ich stretávam už vonku a tak sa prihovorím  ešte mladej babke: „ rada vás vidím aj s krásnym vnúčikom“. " Ach, ťažko sme to zvládali, dcéra iba nedávno zmaturovala a už je tu dieťa. Odpovedám: „ veď má vás, ste ešte mladá“. „No, za chvíľu odíde preč, bude sa vydávať a ja som v zahraničí. Musela som, keď som ostala sama.“ Vtedy som sa prizrela zblízka do jej tváre- vrásky a oči plné sĺz... Po jej slovách som nenašla vhodné slová. Chytila som ju za ruku a mlčala.

  „ Pani doktorka, toľkokrát som vám chcela poďakovať“ a pozrela na Máriu. Vtedy sme si obe spomenuli na Annu. Odpovedám: „mne nemáte prečo, ďakujme spolu nášmu Bohu. On je predsa Pánom každej chvíle nášho života. Budem na vás myslieť v modlitbách“. Podávam jej ruku, požehnávam Máriu i dieťa v kočiari.

 Odchádzam naplnená radosťou, tá prevyšuje bolesť i smútok z práve počutej výpovede. Radosťou z toho, že mladá mama dala šancu na život svojmu dieťatku i pri všetkých ťažkých  skúškach. V náruči mamky, malej tety i babky je pokojné a radostné.