« Back

Vianoce – čas splnenia Božieho prisľúbenia

Vianoce – čas splnenia Božieho prisľúbenia

Vianoce – čas splnenia Božieho prisľúbenia


    Vianoce, slovo  vyvolávajúce v nás  zväčša tie najkrajšie pocity a spomienky. Hádam na svete nejestvuje človek, ktorý by mal pri počutí tohto slova nejaké negatívne pocity. Vianoce, sviatky pokoja a lásky, takto ich označujú dokonca aj neveriaci ľudia. S Vianocami sa nám spájajú spomienky z detstva, vianočný stromček, spoločná večera a samozrejme darčeky.  Každý z nás by pri spomienkach na Vianoce mohol opísať veľa pekných a pri srdci hrejúcich príbehov.  Dnešný moderný svet sa však usiluje vytlačiť skutočnú podstatu Vianoc,  na úkor konzumizmu a kultu nakupovania. Predvianočný čas v tomto svete sa nás usiluje strhnúť ako lavína a silou marketingu a reklamy nás obrať o vnútorný pokoj a skutočnú podstatu Vianoc.
   O čom vlastne Vianoce sú?  No v prvom rade nie sú o tom, o čom sa nás snaží presvedčiť tento moderný svet, ktorého sme súčasťou. Vianoce sú o darovaní a splnení Božieho prisľúbenia daného ľudstvu, hneď po spáchaní prvého hriechu našich prarodičov ( Gen 3, 14 – 20 ).  Boh sa rozhodol poslať k nám Vykupiteľa, ktorý nám otvorí bránu raja, ktorá bola zatvorená hriechom našich prarodičov. Sv. Pavol píše :

„ Keď nadišla plnosť času, poslal Boh svojho Syna, narodeného zo ženy, narodeného pod zákonom, aby vykúpil tých, čo boli pod zákonom a aby sme získali adoptívne synovstvo."

   Boh posiela na svet svojho Syna! Nebesia sa spájajú so zemou,  človek sa spája s Bohom, život človeka dostáva novú dimenziu, ktorú mu Boh určil už pri stvorení sveta,  no ktorú človek svojou neposlušnosťou pošliapal a poškvrnil.  Boh v podobe malého dieťaťa prichádza na tento svet. Nechcel porušiť ľudskú prirodzenosť a preto sa rozhodol narodiť, ako každý jeden z nás. Narodil sa zo ženy, ktorú si sám vyvolil a uchránil ju od dedičného hriechu, narodil sa z panny – hľa , aké tajomstvo našej viery! No viac zarážajúce na príbehu narodenia Božieho Syna je skutočnosť,  za akých okolností a kde sa zrodí Boh v ľudskom tele.  Tesne pred narodením Ježiša vychádza nariadenie od cisára k sčítaniu ľudu, ako čítame v Sv. Písme.  Panna Mária spolu so svojim zákonným manželom musia putovať do Betlehema, z ktorého pochádza Jozefov rod.  Putujú tak, ako putoval vyvolený národ z egyptského otroctva a putujú tak, ako putuje aj Cirkev na tejto zemi.  V požehnanom stave a tesne pred narodením dieťaťa. V Betleheme prišiel  na Pannu Máriu čas pôrodu.  Porodiť svoje dieťa v cudzom meste, bez akejkoľvek pomoci svojej rodiny a svojich blízkych.  Porodiť ho dokonca v maštali, lebo v hostinci pre nich nebolo miesta. To Boh si vybral takýto scenár, keď poslal na tento svet svojho Syna? Toto sa protiví akejkoľvek ľudskej logike. Ľudskej áno, ale Božej nie.  Boh predsa hovorí: „ Tak, ako je nebo vzdialené od zeme, tak sú  vzdialené moje myšlienky od vašich myšlienok a moje cesty od vašich ciest.“  Boh sa rozhodol , aby sa jeho Syn narodil na periférii ľudstva, v maštali medzi zvieratami. Ale rozhodol sa tak skutočne Boh? Nebolo to tak, že sme tak rozhodli my, ľudia, a Boh iba rešpektoval našu slobodu? Veď Mária s Jozefom s vypätím všetkých síl hľadali ubytovanie pre narodenie svojho Dieťaťa. Nenašlo sa však pre nich miesta, hovorí svätopisec.  Je to tak aj dnes, aj dnes svoje srdcia máme často zamknuté a nedovolíme, aby sa v nich zrodil a navštívil nás Boh. Aj dnes sa preto Boh musí zrodiť niekde na periférii, medzi tými najchudobnejšími, ktorých my, „ slušní a poctiví ľudia, pracujúci a starajúci sa o svoje rodiny, možno aj denne prichádzajúci do chrámu" pokladáme za vyvrheľov  a odpad spoločnosti.  Ako ďaleko máme k tomu, aby sme skutočne pochopili evanjelium a jeho pravdivý odkaz!! Som hlboko presvedčený, že terajší svätý otec František,  pravdivo pochopil tento odkaz a preto neustále prízvukuje a dáva do popredia chudobných a núdznych, lebo práve medzi takými ľuďmi sa zrodil Boží Syn.  Nech milostivý Boh naplní naše srdcia svojou milosťou, aby sme pochopili skutočnú a pravdivú podstatu Vianočných sviatkov.

                                                                                    napísal Erik Kromka