Irmi, vďaka za Tvoj nadhľad.

Mne sa viac pozdáva výraz, že dozrievame, lepšie vystihuje rast a zrenie človeka. Slovko "staroba" je zaťažené, ako aj iné slová v našom slovníku. Mám chuť opísať starobu, ako vzácne obdobie, drahú časť cesty v živote človeka, ktorý mnohé prežil a v mnohom zakúsil z Božej dobroty, alebo sa stal účastným jeho kríža v tej alebo inej podobe. Človek by mohol písať celé romány zážitkov a udalostí, toľko ich má. Bolo by tiež treba opísať krásu tváre staršieho človeka, lebo každá vráska človeka, ktorého život sa plní desaťročiami, má svoju hodnotu v prežitom... V Písme si vážili starkých, voľakedy malo vážnosť a hodnotu, ak niečo povedal starší... Dnes je to akosi naopak. Starkí sa stávajú "nepotrebnými", "závislými" od iných, lebo je taká doba... lebo sme takí my! Našťastie nie je len takto, lebo v mnohých rodinách ešte fungujú zdravé vzťahy aj k starkým a život s nimi nie je "záťažou" ale normálnym životom, a starkí sú obohatením a "mladí" sa o nich s úctou starajú a majú pre nich čas. Mohli by sme si uvedomiť vzácnosť človeka vo vyššom veku, je to dar, ktorý Boh dáva človeku. Mali by sme ďakovať za starkých... a mohli by sme priniesť aspoň troška radosti do ich dní - stať sa pre nich radosťou, darom a tešiť sa s nimi, že sú ešte s nami, dať im pocítiť radosť z toho, že tu sú... Tomu sa v čase bez počítačov hovorilo úcta, chcieť milovať a mať záujem... Modlím sa za rodiny, za deti a za ich rodičov... za starkých a za opustených starkých... modlím sa za novú generáciu mladých ľudí, ktorí si budú vážiť RODINU t.j. aj svojich rodičov a starkých a prosím Boha za mladých, aby chránil ich srdce od nevšímavosti, nezáujmu a chladu, aby mali lásku a cit, ktorý nedovolí, aby ich rodičia a starkí boli opustení a nešťastní.