Pri Márii krásny, silný, zamilovaný, spravodlivý.

Tesár, šľachetný, čistý. Ibaže sa nepodobá nikomu zo svojich predkov. Jeho ruky sa dotýkali iba chleba, dreva, kože, popola v kozube.

Drevo je matéria šľachetná a zvláštna. Drevo je citlivé a čisté a Jozef prejavoval svoju nevinnú zmyslovosť, keď dlaňami prechádzal po doskách obnažených hoblíkom, keď hladkal hrany zaoblené na točovke a keď vdychoval vôňu hobľovancov, tú vôňu námahy, ktorá keď sa dakto objaví              vo dverách, dvíha spotené čelo v istote, že prichádza priateľ. Drevo je dobrota.

Jozef- vyvolený strážca, môže bdieť, môže viesť, môže dôverovať. Najčistejší muž, ktorého stihla najchúlostivejšia príhoda.

Mária bola zasnúbená s Jozefom. Ale skôr ako začali spolu bývať, ukázalo sa, že počala...

Spravodlivému búšia sluchy do roztrhnutia, klesá na duchu. Také pohoršenie, výsmešné a kruté v kraji, ktorý nepozná súcit, pozná iba odsúdenie.

Dni mučivé. V mestečku vychádza na posmech. Trýzeň človeka, ktorý prichádza na to, že môže zlyhať aj bytosť, o ktorej sa domnieval, že je najlepšou zo všetkých. Zármutok človeka, ktorý by chcel odpustiť, a nie je mu to dovolené, a tak sa zmieta medzi hrôzou, aby tejto bytosti neublížil, a mienkou spoločnosti, ktorá mu vkladá do rúk zbraň, aby si bránil česť a ju zapudil.

Je sám so svojim drevom v pološere dielne, kde je všetko , akoby sa nič nebolo stalo, kde sa kĺže hoblík a píla spieva, zatiaľ čo mu srdce nadúva dráma. A medzi svojimi drevami Jozef nachádza vhodný kompromis.

V spánku jeho dych naberá rytmus tajomných ciest, kde na robotníka každú noc čaká, aby videl a počul. Za týchto noci mu však na prsiach leží balvan. Má zlý spánok, plný sĺz a zmietania. Prichádza nočný priateľ, mení jeho nepokoj na radosť, on prináša zrušenie rozsudku.

„Jozef, syn Dávidov, neboj sa prijať Máriu, svoju manželku, lebo to, čo sa v nej počalo, je z Ducha Svätého.“

"Tak teda si čistá. Môžem si ťa odviesť do svojho domu."

/ Luigi Santucci /