Pane, túto noc som veľmi smutná. Obetujem Ti úbohú matka, ktorú som dnes stretla. Poteš, Pane, jej zlomené srdce, ale aj srdcia matiek,ktoré plačú  pre svoje deti, najmä srdcia tých matiek, ktorých deti umierajú od hladu.

Neverím, Pane, že by si chcel, aby tieto malé stvorenia trýznila metla hladu.Neverím, že by Ťa čo len napadlo, aby hŕstka Tvojich detí vlastnila tak veľa, kým títo malí trpia hladom.

Čo sa to stalo v našom krásnom svete? 

Bolesť tej matky ma prenasleduje. Prešla toľko kilometrov pod tropickým slnkom, aby mi priniesla svoje batoľa. Mám pred očami jeho vychudnuté tielko, utrápené, s očami v horúčke. Ale dnes náhle zomrelo. Po našom zákroku začalo dýchať. Akou láskou zahrnula tá matka svoje dieťaťko.

Ale dnes náhle zomrelo. Podvýživa ho zbavila odolnosti. Pane, cítila som sa bezmocná, nezmohla som sa ani na slovo. Tá žena, matka je jedna z najchudobnejších. Mlčky som stisla ruku tej úbohej žene, ktorá mi len zašepkala: " Ďakujem, sestra. Ďakujem za tvoju dobrotu k môjmu dieťaťu." Dôstojne nastúpila spiatočťnú cestu. Ani raz sa neoohliadla.Moja duša šla s ňou, bola zmätená a skľúčená. Trápila ma myšlienka, že toľko detí musí umierť od hladu, zatiaľ čo sa druhí prejedajú

Pane, prosím Ťa za tento svet, za tento úchvatný svet. Veď Ty si chcel, aby jeho bohatsvo bolo rozdelené medzi všetkých. Pošli prorokov, aby burcovali svedomie bohatých národov, aby ich vyzývali deliť sa o chlieb s nesmiernými zástupmi vyhladnutých. Odstráň hlad a daj nám novú zem. Je ľahké čítať správy o hlade vo svete, dojímať sa nad televíznymi zábermi toľkých tiel vychudnutých na kosť a kožu, ale ako hovorí apoštol Jakub vo svojom liste: "Čo osoží, bratia, keď niekto hovorí, že má vieru, ale nemá skútky? Môže ho viera spasiť?

Ak nedokážeme pochopiť, aký život musia viesť chudobní, utláčaní a hladujúci, a pomáhať im, nebudeme mať dôvod žiť na tejto zemi.